V Európskej únii je platné euro ako oficiálna mena od 1. januára 2002. Spoločná európska mena zaručila užšiu integráciu medzi členskými štátmi, ako aj zmiernila vplyv vonkajších negatívnych faktorov na ekonomiky eurozóny. Odvtedy ubehlo viac ako 21 rokov, a tak vyvstáva otázka, o aké krajiny sa eurozóna bude ďalej rozširovať.
Prínos
Význam eura reflektuje spoločné európske hodnoty, je symbolom celistvosti, ako aj stability a prosperity. Je to druhá najpoužívanejšia a najobchodovateľnejšia mena na svete hneď po americkom dolári. Euro sa využíva na približne 40% cezhraničných transakcií. Medzi najväčšie benefity eura môžeme zaradiť cenovú stabilitu, ľahšie nakupovanie a obchodovanie, podpora konkurencieschopnosti, či efektívnosť finančných trhov. [1]
Z týchto výhod plynú aj ostatné pozitíva pre jednotlivé krajiny, a to napríklad lepšie plánovanie budúcnosti vďaka ekonomickej stabilite. Rovnako tak je prílev investícií do krajiny vďaka spoločnej mene prínosný aj pre otvorenie nových podnikov (pretože už nemusia mať náklady na finančné transakcie), čím sa otvoria nové pracovné miesta a tým sa zvyšuje zamestnanosť. V celosvetovom ponímaní sme ako eurozóna atraktívnejší pre zahraničné trhy, čo posilňuje vzájomný obchod a investície.
Rozdiely vo výmenných kurzoch
Každá krajina eurozóny má rozdielnu úroveň výkonnosti ekonomiky, ako aj rozdielnych názorov na hospodársku, fiškálnu a menovú politiku. Eurozóna chráni štáty pred výkyvmi výmenných kurzov na menových trhoch, ktoré môžu častokrát viesť k odrádzaniu od investícii, slabšej dôvery, ako aj menšiemu podnikaniu.[2] Výmena peňazí vedie k vyšším dodatočným nákladom na transakcie, čím sa taktiež zvyšujú riziká.
Hrozbou pre euro môžu byť aj nerovnosti medzi členskými štátmi eurozóny, inflácia (s tým spojené zvyšujúce sa úrokové sadzby) alebo nevyspelosť štátov, ktoré euro už prijali.
Kritériá pre prijatie eura
Pre úspešné prijatie eura je dôležitých niekoľko kritérií, ktoré nesú názov konvergenčné kritériá. Prvým z nich je cenová stabilita. V praxi to znamená, že miera inflácie nemôže prekročiť mieru inflácie troch členských štátov, ktoré dosahujú najlepšie výsledky, a to o viac ako 1,5 %.[3]
Ďalším kritériom sú zdravé a udržateľné verejné financie, pri ktorých sa vyžaduje rozpočet alebo verejný deficit nižší ako 3% posledného zaznamenaného HDP a úroveň verejného dlhu nižšia ako 60%.
Stabilita výmenného kurzu je tretím kritériom, ktoré určuje, aby sa krajina zúčastňovala na tzv. mechanizme výmenných kurzov. Krajiny v tomto mechanizme musia udržať kurz domácej meny voči euru +- 15% od stanoveného stredového kurzu.[4]
Posledným kritériom, ktoré musí žiadajúca krajina splniť, je dlhodobá úroková sadzba menej ako 2% s rovnakým hľadiskom priemeru krajín ako pri inflácii.[5]
Krajiny s potenciálom prijatia eura
Rozširovanie eurozóny je dôležité pre lepšie a koordinovanejšie fungovanie celej Európskej únie. Chorvátsko vstúpilo do eurozóny 1. januára 2023 a stalo sa tak 20. krajinou, ktorá prijala euro. Reakcie občanov sú rôznorodé. Niektorí zmenu privítali a tešia sa zo stabilnej a silnej meny, iní sú spokojní menej, najmä ak sa jedná o zvyšovanie cien. Podľa prieskumov 55% občanov Chorvátska podporuje prijatie eura, ale až 80% z nich sa obáva rastu cien.[6]
Bulharsko spĺňa kritériá verejných financií, výmenného kurzu a taktiež aj kritérium dlhodobých úrokových sadzieb. Inflácia v Bulharsku je problémom, ktorý môže oddialiť jeho vstup do eurozóny. Práve Bulharsko je ďalšia najbližšia krajina, ktorá by mohla rozšíriť eurozónu, pretože potvrdilo plán prijať euro v roku 2024.
Jeho občania ale majú s prijatím eura iný názor. V novembri 2022 sa konal prieskum ohľadom spokojnosti občanov so zavedením eura, v ktorom len 34% Bulharov podporuje prechod na euro, zatiaľ čo 23% je proti a 27% úplne proti.[7] Medzi najväčšie obavy občania uviedli zvyšovanie cien tovarov, riziká podvodov, či zvyšovanie inflácie. Časť populácie však stále verí, že zavedenie eura zjednoduší a spohodlní platby pri cestách do zahraničia, zvýši obchod s inými krajinami a stane sa atraktívnejšou pre zahraničných investorov.
Politická nestabilita v krajine ale komplikuje pokrok smerom k odstraňovaniu prekážok súvisiacich s prechodom na euro.[8] V apríli sa budú konať už piate voľby v priebehu dvoch rokov. Krajina musí taktiež prijať tri právne predpisy týkajúce sa platobnej neschopnosti, prania špinavých peňazí a poistenia.
Ďalšia krajina, ktorá chce vstúpiť do eurozóny, je Rumunsko, oficiálne plánovaný dátum je január 2027.[9] Dnešný stav ale ukazuje, že Rumunsko nemá splnenú ani jednu z požadovaných kritérií definovaných v zmluvách EÚ. Momentálne má krajina iné priority, a to vstup do Schengenského priestoru a Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD).
Čo sa týka Poľska, Česka a Maďarska, tieto krajiny sa zdráhajú formálnym krokom k prijatiu eura, aj keď sa právne zaviazali vstúpiť do eurozóny (zo zmluvy vyplýva tento záväzok, avšak nie je špecifikované, kedy presne).[10] Ich argument tkvie v nezávislej menovej politike, ktorá by mohla ohroziť ich ekonomiku najmä počas hospodárskych kríz.
Dánsko si zabezpečilo výnimku pri zjednávaní a ratifikácii Maastrichtskej zmluvy (podpísaná v roku 1992). Švédsko od počiatku nedodržiava záväzok prijať euro a ani takéto plány nemá.
Euro mimo hraníc Európskej únie
Existujú aj krajiny mimo EÚ, ktoré používajú euro aj napriek tomu, že nie je považované za zákonné platidlo. Medzi tieto krajiny patrí Čierna Hora a Kosovo, kde majú euro ako de facto menu a ich obyvatelia ju používajú na dennej báze.[11]
Malé štáty v Európe ako Andorra, Monako, San Maríno, Vatikán nie sú členmi EÚ, no aj napriek tomu podpísali menové dohody, ktorými umožnili ich obyvateľom používať oficiálne euro.[12]
Budúcnosť rozširovania eurozóny je otázka, ktorá v súčasných výzvach nie je úplne na prvom mieste v prioritách krajín EÚ. No aj napriek tomu je to dôležitá téma, ktorá vie Európsku úniu posunúť o level vyššie k integrácii a spoločnej stratégii voči tretím krajinám.
