Politický systém Francúzska sa značne líši od toho nášho. Niet sa čomu diviť, nerozdeľuje nás len geografia, ale aj odlišná historická skúsenosť. Francúzska história je bohatá na udalosti, ktoré ju formovali do dnešnej podoby – len za posledných 200 rokov došlo k desiatim dramatickým zmenám zriadenia. Francúzsko si v tomto období prešlo dvomi cisárstvami, trikrát bolo kráľovstvom, päťkrát republikou a mimo to sa niekoľkokrát zapojilo do rôznych vojen. V každej etape svojej existencie bolo Francúzsko významným aktérom, veľmocou a ovplyvňovalo podobu Európy a svetového diania. A hoc nie je cieľom tohto článku komplexne pokryť všetky súčasti politického systému a histórie Francúzska, nakoľko tak rozsiahla téma by si vyžadovala minimálne niekoľko knižných publikácií, je dôležité si tieto vyššie opísané skutočnosti uvedomiť.
Osobitosti francúzskych politických dejín
Než sa bližšie pozrieme na konkrétne vetvy moci, je dôležité spomenúť štyri osobitosti francúzskeho politického vývoja – 1. Revolučnosť, 2. inklinácia k unitarizmu, 3. výrazný podiel politických osobností na vývoji, 4. polarizácia politického spektra.
Revolučnosť sme do istej miery zachytili už v úvode článku – jedná sa o najtypickejší znak politického vývoja vo Francúzsku. Jeho prejavom sú radikálne a kvalitatívne zmeny režimov naprieč históriou Francúzska. Najvýznamnejšou udalosťou v kontexte tohto znaku sa javí Veľká francúzska revolúcia, ktorá ovplyvnila nielen samotné Francúzsko, ale spustila a inšpirovala celú radu revolúcií vo svete. V prípade Francúzska revolúcie nechápeme ako jednorazový akt, ale ako rozsiahly revolučný a porevolučný proces s obsiahlymi následkami.
Francúzska inklinácia k unitarizmu je obsiahnutá v celej jeho histórii. Aj keby sme pozorne študovali dejiny celého Francúzska, nedokázali by sme nájsť bod, kedy by na tomto území bola zriadená federácia či väčšia miera samosprávy alebo autonómie. Dokonca by sme márne hľadali významné či úspešné politické hnutia alebo snahy o podobné (federatívne) usporiadanie. Ak už politické hnutia existovali, boli zväčša republikánske alebo monarchistické. Či už vládol cisár alebo kráľ, nebola tendencia rozptýliť moc a krajina bola centralizovaná. V dnešnom Francúzsku sa to odrazilo v podobe silno centralizovanej a byrokratickej krajiny, kde neexistuje významná autonómia regiónov. Francúzsko je predstavované ako vzor unitarizmu.
Na formovaní francúzskeho štátu mali vždy vplyv významné politické osobnosti. Každá z týchto osobností, ako napríklad Napoleon, Charles de Gaulle, Francois Mitterand, modifikovali politické dejiny Francúzska a zanechali osobitnú stopu v jeho politickom systéme, pričom šlo vždy o zásadnú a kvalitatívnu zmenu. Napoleon bol významnou osobnosťou Francúzska v búrlivom období Veľkej francúzskej revolúcie. Paradoxne jej výsledkom bol absolutistický cisár Napoleon, ktorý sa však pokúsil pretaviť výdobytky revolúcie v podobe Občianskeho zákonníka či vyriešenia otázky moci cirkvi. Charles de Gaulle je autorom Ústavy dnešného Francúzska a Mitterand bol hnacím motorom európskej integrácie.
Poslednou výraznou osobitosťou Francúzska je polarizácia politického spektra, ktorú môžeme pozorovať aj dnes v podobe silnej radikálnej ľavice a pravice. Táto črta vyplýva z Veľkej francúzskej revolúcie – buď ste boli podporovateľom (parlamentarista) alebo odporcom (royalista) revolúcie. Neskôr sa na báze tohto delenia pretransformovaním zrodila dnešná podoba delenia politického spektra na ľavicu a pravicu.
Francúzske charakteristiky a deľba moci
Tieto osobitosti sa pretavili aj do súčasného Francúzska, ktoré je charakteristické existenciou troch komponentov deliacich si medzi sebou legislatívu a exekutívu. Zákonodarným orgánom je dvojkomorový parlament zložený zo silnejšieho Národného zhromaždenia a slabšieho Senátu. Výkonný orgán Francúzska je dualistický – pozostáva z vlády a prezidenta. Vláda vo Francúzsku sa nazýva Rada ministrov a na jej čele je predseda vlády (tiež prvý minister), ktorého menuje prezident. Ten má voči vláde a aj parlamentu zvýšené právomoci v porovnaní s inými európskymi štátmi. Priamo volený prezident je definovaný ako hlava štátu a výkonnej moci v Ústave Francúzskej republiky, ktorú v dnešnom znení kreoval predovšetkým Charles de Gaulle. Čo sa týka prípadnej možnosti zmeny Ústavy – toto právo prináleží výhradne francúzskemu ľudu, a to prostredníctvom referenda. Medzi ďalšie charakteristiky francúzskeho politického systému patrí zachovanie unitárneho charakteru štátu, existencia republikánskej pravice a pomerne silná vnútropolitická a zahraničnopolitická stabilita. Spomenutá vláda je síce voči prezidentovi slabá, avšak rešpektujú sa výsledky priamych volieb do Národného zhromaždenia, podľa ktorých sa zostavuje a odvodzuje tvorba Rady ministrov.
Výkonná moc
Postupnosť jednotlivých orgánov v ústave neznačí len akési náhodné zoradenie. Z politologického hľadiska vyjadruje dôležitosť jednotlivých orgánov a zámer jej tvorcov. Na prvom mieste hovorí Ústava Francúzska o prezidentovi, následne vláde a až potom parlamente, hoc z týchto troch orgánov je obsahovo najmenší priestor venovaný práve vláde. Samostatnú časť Ústavy tvorí vzťah vlády a parlamentu, pričom súdna moc sa opisuje až v troch častiach, presnejšie v siedmej, ôsmej a deviatej.
V poradí prvý je prezident, ktorý je hlavou štátu a výkonnej moci. Je volený väčšinovým volebným systémom. Pokiaľ nikto v prvom kole nezíska nadpolovičnú väčšinu organizuje sa druhé kolo volieb s dvomi kandidátmi s najväčším počtom hlasov v prvom kole. Bez jeho súhlasu sa francúzska vláda neschádza – môže predsedať jej zasadnutiu a vtedy sa jej hovorí Prezidentská rada. Môžu zasadať aj bez neho, vtedy sa nazýva Ministerská rada, avšak vždy musí prezident udeliť súhlas.Prezident má taktiež právo menovať a odvolávať predsedu vlády a na jeho návrh aj jednotlivých členov. Má právo rozpustiť Národné zhromaždenie, vyhlasuje parlamentné voľby a referendum. Taktiež je zodpovedný za riadny priebeh súdnictva a predsedá francúzskej Súdnej rade. Okrem toho je garantom národnej nezávislosti a integrity územia, vrchným veliteľom ozbrojených síl a môže vyhlásiť a odvolať stav ohrozenia – počas neho naberá silné právomoci a vykonáva všetku moc sám prostredníctvom dekrétov. Treba podotknúť, že Ústava nešpecifikuje za akých podmienok prezident tento stav môže alebo musí vyhlásiť či ukončiť, a ani koľko môže minimálne alebo maximálne trvať.
Francúzsko má semiprezidentskú formu vlády, čo znamená, že prezident sa o výkonnú moc delí spolu s vládou. Ministerská rada, ako je často francúzska vláda nazývaná, je v Ústave druhá v poradí a predstavujeslabší element, nakoľko jej predsedu môže kedykoľvek francúzsky prezident odvolať. Čo sa týka jej zloženie, vláda býva vo francúzskom politickom systéme zložená z výsledkov volieb do francúzskeho dvojkomorového parlamentu. Medzi jej najdôležitejšie kompetencie patrí: každý člen vlády má právo zúčastňovať sa na zasadnutí oboch komôr parlamentu a predkladať návrhy zákonov. Prezident nemôže odvolať konkrétneho ministra ale len predsedu vlády. Pokiaľ chce teda prezident vymeniť ministra, musí uzavrieť dohodu s predsedom vlády alebo jednoducho uskutočniť prestavbu vlády. Takúto „prestavbu“, za predpokladu že predseda vlády nebol ochotný spolupracovať a poskytnúť návrh na odvolanie člena vlády, niektorí prezidenti realizovali pomerne často. De Gaulle počas svojich 11 rokov vo funkcii vládu prestaval celkovo šesťkrát, pričom 4x menoval Pompidoua za premiéra. Vláda formálne podľa Ústavy taktiež riadi a určuje politiku štátu, avšak rovnakú kompetenciu má stanovenú v Ústave aj prezident – v praxi ju, ako silnejší element, určuje a riadi on.
Zákonodarná moc
Tretím ústavným orgánom je parlament. Ten sa skladá zo silnejšieho Národného zhromaždenia a zo slabšie postaveného Senátu. Tento zákonodarný orgán svoju legitimitu odvodzuje rovnako ako prezident od francúzskeho ľudu – oba orgány sú volené priamo vo voľbách občanmi. Voľby do Národného zhromaždenia prebiehajú v jednomandátových volebných obvodoch pomocou väčšinového volebného systému. Nakoľko nadpolovičnú väčšinu hlasov v prvom kole získa málokto, koná sa zväčša druhé kolo. Do druhého kola postúpia len tí kandidáti, ktorí v prvom kole získali aspoň 12,5% odovzdaných hlasov (tzv. vstupný cenzus). Volebné obdobie Národného zhromaždenia je päť rokov, pričom počet poslancov je celkovo 577.
Medzi funkcie pričom hlavnej komory, čiže Národného zhromaždenia patrí: prijímať zákony, schvaľovať štátny rozpočet a daňový systém, vytvárať organizačnú bázu pre vznik vlády a kontrolovať vládu. Nakoľko je francúzska forma vlády poloprezidentská, Národné zhromaždenie nekopíruje nutne len bežné funkcie zákonodarných zborov iných krajín. Medzi jeho ďalšie kompetencie patrí napríklad zoštátňovanie a privatizovanie, ale aj regulovanie volebného systému. Kompetencie, ktorými bežne parlamenty disponujú, no ten francúzsky nie, sú napríklad: nemožnosť prijímať ústavu, voliť hlavu štátu a hlavu exekutívy, možnosť prijímania zákonov mimo parlamentu formou referenda.
Senát je politicky menej dôležitá zložka parlamentu. Jeho úlohou je predovšetkým kontrolovať Národné zhromaždenie a reprezentovať akési vertikálne štruktúry moci a verejnej správy, ktoré v unitaristickom a centralizovanom Francúzsku, ako sme už opísali vyššie, absentujú – neexistujú silné autonómne regióny ako napríklad u nás samosprávy. Jeho účelom je teda reprezentovať regióny, pričom senátori majú funkčné obdobie 6 rokov. Každé tri roky sa volí jedna polovica senátorov, ktorých celkový počet je 346 – určuje sa podľa sčítania obyvateľstva. Volia sa prostredníctvom rôznych takzvaných volebných kolégií – v rámci nich ich volia členovia Národného zhromaždenia, delegáti Generálnych rád a delegáti municipálnych rád. Osobitnú kategóriu tvoria reprezentanti zámorských regiónov.
Súdna moc
V Ústave je charakterizovaná dvomi princípmi, a to princípom ľudských práv a slobôd z Deklarácie práv človeka a občana a princípom nezosaditeľnosti sudcov – je ich možné súdiť, ale ak sa správajú podľa zákona, nie sú zosaditeľní – môžu byť ale premiestnení z vyššieho miesta na nižšie, pokutovaní a pod. Súdenie sudcov si môžeme predstaviť približne ako Impeachment v USA.
Systém súdov je výrazne odlišný od toho Slovenského, v skratke:
- policajné súdy – najnižšie, prejednávajú jednoduché priestupky fyzických osôb
- nápravné súdy – prejednávajú prečiny fyzických osôb
Následne sú súdy na úrovni správnych okresov (obvodov). Tu zaraďujeme súdy na úrovni kantónov, pričom prejednávajú jednoduchšie občiansko-právne spory ako prvá inštancia spomenutá vyššie.
Potom exitujú súdy na úrovni departmentov, ktoré prejednávajú zložitejšie občiansko-právne spory, ale i trestnoprávne spory.
Okrem nich existujú už len odvolacie súdy – systém odvolávacích súdov je až nad súdmi na úrovni departmentov. Odvolávanie nefunguje klasicky – to je keď rozhodne okresný súd, neodvoláva sa na krajský, ale je tu prítomná samostatná zložka súdov s originálnou jurisdikciou pre odvolanie. Najvyšší odvolávací súd predstavuje takzvaný kasačný súd.
Mimo opísanej štruktúry vyššie existujú tri dôležité orgány zviazané so súdnou mocou. Sú to Najvyššia sudcovská rada, Vysoký súdny dvor a Ústavná rada.
Najvyššia sudcovská rada je samosprávny riadiaci orgán súdnictva a najbližšie prirovnanie je k našej Súdnej rade. Predsedá jej prezident Francúzska a má 9 členov. Jej kompetencie zahŕňajú: 1. Podáva návrhy na vymenovanie riadnych sudcov, 2. vyjadruje sa k návrhom na udeľovanie milosti, ktoré odovzdáva prezidentovi, 3. rieši prijímania právnych noriem týkajúcich sa života a organizácie súdnictva, 4. dáva prezidentovi odborné stanoviská, 5. je disciplinárnym orgán pre sudcov – iba Najvyššej sudcovskej rade je priznané právo potrestať sudcu.
Vysoký súdny dvor je najvyšší súd, jediný orgán, ktorý je za podmienok stanovených Ústavou oprávnený súdiť francúzskeho prezidenta. Obžalobu proti nemu musia vzniesť obe komory Francúzskeho parlamentu, pričom je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých členov.
Ústavná rada je špecifická, nakoľko vláda nejakého súdneho orgánu stojaca nad vôľou ľudu prejavenou v zhromaždení poslancov je nemysliteľná. Preto sa vytvoril istý typ ústavného súdu – Ústavna rada. Tá je vytvorená Ústavou z roku 1958 zvláštnym spôsobom, čo sa prejavuje aj v jej kompetenciách:
- preventívna kontrola ústavnosti – koná tak fakultatívne i obligatórne. Z Ústavy vyplýva v akých prípadoch musí ústavnosť preverovať. Zároveň môže preveriť čokoľvek na žiadosť orgánu, ktorý je kompetentný ju o to požiadať,
- zabezpečovanie regulárnosti volebného procesu prezidenta a vyhlasovanie výsledkov hlasovania, nakoľko vo Francúzsku neexistuje niečo ako u nás Ústredná volebná komisia,
- zabezpečovanie volebného procesu parlamentných volieb a vyhlasovanie výsledkov parlamentných volieb,
- zabezpečovanie regulárnosti referenda a vyhlasovanie jeho výsledkov – má veľa funkcií podobných našej ústrednej volebnej komisie, teda okrem preventívnej kontroly. Nerozhoduje o ľudskoprávnych otázkach a slobodách – to robí Národné zhromaždenie. Rovnako tak ani nerieši kompetenčné spory.
O Francúzskom politickom systéme by sa dalo napísať niekoľko kníh a učebníc, avšak cieľom článku bolo čitateľovi stručne priblížiť reálie francúzskeho politického systému. V prípade záujmu o podrobnejšie štúdium odporúčame literatúru uvedenú v zdrojoch článku či ďalší náučný článok napr. o jednotlivých orgánoch, straníckom systéme, politickej kultúre či vertikálnej deľbe moci.
Zdroje:
M., KOPER, J., KOVÁČIK, B., MIKULČÍKOVÁ, A.: Komparatívna politológia II. Banská Bystrica: FPVaMV UMB, 2002
TÓTH, R.: Komparatívna politológia, Banská Bystrica: FPVaMV UMB, 1998
PEROTTINO, M.: Francúzsky politický systém, Praha: SLON, 1995
Francúzska ústava z roku 1958
