Ruská vojenská invázia na Ukrajinu zmenila bezpečnostnú architektúru a pomery na kontinente. Kedysi neutrálne Švédsko a Fínsko dnes oficiálne rokujú o vstupe do NATO a ich členstvo je len otázkou času.[1] Švajčiarsko s historickou tradíciou neutrality taktiež zmenilo svoj postoj – pridalo sa k Západu a presadzovaniu sankcií voči Rusku za vyvolaný konflikt na Ukrajine.[2] V neposlednom rade tu je Nemecko, v rámci ktorého došlo k zmene smerovania zahranično-bezpečnostnej politiky krajiny a odklonu od povojnového pacifizmu a spoliehaniu sa na obchodnú diplomaciu. Nová geopolitická koncepcia je v reáliách Nemecka pomerne revolučná a tento bod zlomu, tzv. nemecky Zeitenwende, sa považuje za pokus o nástup novej politiky – politiky odstrašovania (detterence).
Zahraničná politika Nemecka
Nie je samozrejme jednoduché zhodnotiť celú zahraničnú politiku krajiny v rámci jedného článku, avšak veľmi zovšeobecnené môžeme povedať, že nemecká zahraničná politika bola do určitej miery traumatizovaná druhou svetovou vojnou. Prejavuje sa to v ich pacifizme, preferovaní nezasahovať do konfliktov a riešiť ich diplomatickou cestou, či cestou sankcií, odmietania intervencií. Niet sa čomu diviť – Nemecko sa, ako agresor druhej svetovej vojny, vybralo cestou budovania si imidžu zodpovednej krajiny, ktorá si ctí pravidlá, dohody a medzinárodné právo. Takémuto obrazu by logicky nepomohlo prílišné zbrojenie a prehnaný intervencionizmus. Svoje zahranično-politické záujmy preferuje presadzovať cestou politických dohôd a pomocou silnej ekonomiky. Samozrejme v histórií moderného Nemecka sa nájdu aj výnimky, ako napríklad intervencia v Afganistane. Do nej sa Nemecko zapojilo ešte v roku 2001 počas vlády kancelára Schrödera (predseda SPD), ktorý argumentoval, že ak chce byť Nemecko globálnym hráčom, musí sa do konfliktu zapojiť a postaviť sa za svoje hodnoty. Hlasovanie o tejto otázke, ktoré bolo úspešné, dokonca spojil s hlasovaním o vyjadrení dôvery svojej vláde. Paradoxne, druhýkrát sa stal kancelárom keď v nemeckej spoločnosti rezonovala téma vojny v Iraku, proti ktorej vystupoval ako rázny odporca, čo mu prinieslo volebný úspech.[3][4]
Pri ruskom útoku na Ukrajinu spočiatku Nemecko vajatalo a údajne istú dobu na rokovaniach neprezentovalo voči niektorým sankciám nutne súhlasné stanovisko.[5]Taktiež boli Nemci obviňovaní za ich laxný prístup voči Rusku v minulosti a rovnako aj pokračovanie istých projektov, najmä stavbu plynovodu Nord Stream 2. Nebyť vojny na Ukrajine, Nemecko by svoju energetickú závislosť od Ruska pravdepodobne zvyšovalo a spomenutý projekt NS2 naplno spustilo – a to napriek tomu, že Rusko viedlo agresiu voči Ukrajine a anektovalo Krym už v roku 2014.[6]Obvinenia nesmerovali iba voči bývalej kancelárke Merkelovej (predsedajúca CDU-CSU), ale aj voči kancelárovi Schröderovi, ktorý už počas svojho úradovania mal s Ruskom nadštandardné vzťahy a spomenutý projektNS2 naštartoval. Schröder bol dokonca nominovaný do správnej rady ruského Gazpromu[7], ktorého väčšinový podiel akcií vlastní Ruská federácia.[8] Aj týmto postojom Nemecka malo Rusko údajne získať dostatok zdrojov pre svoju vojenskú agresiu. Na druhú stranu, Nemecko verilo, že obchod a obojstranne vznikajúca závislosť z neho plynúca, prinesie kontinentu stabilitu – túto stratégiu, alebo aj politickú koncepciu, nazývajú Nemci „zmena prostredníctvom obchodu“, respektíve po nemecky tkzv. Wandeldurch Handel.[9] Tá sa dnes považuje za jedno z najväčších zlyhaní kancelárky Merkelovej ako i celého Nemecka.[10]
Bod zlomu – nové smerovanie Nemecka
Inváziou Ruska sa vyššie opísaná koncepcia de facto zrútila. V Nemecku došlo k hlbokej vnútroštátnej a vnútropolitickej debate a kancelár Scholz, ktorý je predsedom SPD, po ruskej invázii predstavil v Bundestagu(nemecký parlament) novú politiku Nemecka. Tú označil za Zeitenwende – bod zlomu v histórii zahraničnej politiky Nemcov.
Scholz oznámil, že krajina okamžite začne s obnovou svojej armády, začne Ukrajinu zásobovať zbraňami a odstráni svoju energetickú závislosť od Ruska. V tomto prejave nielenže zvrátil desaťročia nemeckej politiky voči Rusku, ale narušil spomenutú zdržanlivosť a pacifizmus Nemecka v bezpečnostnej politike. Urobil tak bez porady s ostatými členmi vlády a vedením jeho materskej strany SPD (Sociálni-demokrati Nemecka), ktorí dlhodobo zastávajú voči Rusku politiku ústupkov (appeasmentu) a prezentujú sa ako strana mieru. Čo spočiatku vyzeralo ako ambiciózna zmena, postupne akosi vychladlo, kancelár sa stiahol do úzadia a Nemecko sa tak akoby vrátilo do svojej pôvodnej komfortnej zóny – vrátili sa naspäť do diplomatickej roviny ignorujúc tvrdú silu (hard power) krajiny a vojenský potenciál. Navyše, od prejavu došlo k situáciám, ktoré Zeitenwende spochybnili ešte väčšmi. Ide napríklad o stiahnutie sľubu o poslanie vojenských oddielov do Pobaltia. Podobná neistota nahráva Putinovi do karát a umožňuje mu šíriť naratív o nejednotnosti západu a presviedča Rusov o slabosti Nemecka. Mnoho odborníkov Scholza často porovnáva s francúzskym prezidentom Macronom, ktorého rozhovory s Putinom prinášajú aspoň čiastočne úspechy a dočasné zníženie útokov.[11] Okrem toho, časť prejavu o zásobovaní Ukrajiny zbraňami s odstupom času taktiež vyznie skôr len ako ambiciózna rétorika bez opory v realite a konkrétnych činoch. Ukrajina od nemeckých partnerov nedostala doposiaľ ani jednu zásielku ťažkých zbraní a v priebehu apríla a mája dochádzalo k značným výpadkom dodávok vojenského materiálu vo všeobecnosti.[12]
Jedným z bodov Zeitenwende je aj alokovanie väčšieho objemu financií zo štátneho rozpočtu na ozbrojené sily. Ide o veľmi nepopulárnu tému v nemeckej spoločnosti a väčšina vlád sa jej vyhýbala. V súčasnosti sa však armáda ako aj nové finančné opatrenia tešia 70% podpore, čo umožňuje vláde značnú flexibilitu.[13] Novým cieľom je nielen začať spĺňať kritéria týkajúce sa financovania stanovené NATO, ale aj zmodernizovať nemeckú armádu (nem. Bundeswehr). Nemecký parlament schválil finančný balíček pre armádu v hodnote 100 miliárd eur – ide o sumu, ktorá predstavuje dva ročné rozpočty bežne vyčlenené na ozbrojené sily z rozpočtu. Suma pravdepodobne pokryje najkritickejšie problémy, no podľa mnohých analytikov tieto financie stačiť nebudú. Môže za to skutočnosť, že armáda Nemecka je dlhodobo finančne poddimenzovaná a prevládajú v nej dlhoročné problémy.[14]Príkladom môžu byť stíhačky Eurofighter – zo 128 stíhačiek Eurofighter (po novom ich nahradí napr. F-35) sú bojaschopných iba štyri kusy.[15]Ďalším smutným príkladom je skutočnosť, že približne 2,5 miliardy eur bude použitých na vojenské a ochranné vybavenie, čo značí, že armáda Nemecka nemala pre svojich vojakov ani základné vybavenie.[16] Niektorí sú voči Zeitenwende skeptickí a hovoria, že nejde o komplexnú koncepciu ale nanajvýš dofinancovanie a sfunkčnenie armády alebo aj jednoducho povedané – dobehnutie zanedbaného.
Nemecko je krajina, ktorá sa vo vzťahu k svojej obrane dlhodobo spoliehala na svojich partnerov v NATO a EÚ. Do istej miery je Zeitenwende hodnotené ako akýsi výstup z komfortnej zóny a proces učenia sa za behu. Je otázne, do akej miery bude nové smerovanie Nemecka ovplyvňovať vývoj na kontinente a či Nemecko zmení v budúcnosti svoj postoj aj voči iným štátom ako napríklad Čína. Zdá sa, že ambiciózny prejav prehlušilo ticho – po jeho prednese sa Scholz mierne stiahol z verejnosti na štyri týždne a zdalo sa, akoby sa Nemecko snažilo vrátiť do komfortnej zóny a zabehnutých koľaji. Napriek tomu Zeitenwende prelomil niektoré tabu otázky nemeckej zahraničnej a obrannej politiky. Avšak je potrebné, aby sa pretavili do reálnych krokov a nielen zmeny rétoriky – všetkým v Nemecku je jasné, že slogany „Stojíme s Ukrajinou“ v tomto konflikte nestačia. Rovnako Nemecko musí pristúpiť aj k zmene svojho vyhodnocovania zahraničnej stratégie, nakoľko s Ruskom sa Nemci značne prerátali.[17]
Vo vzťahu k vnútornej politike môžeme konštatovať, že koaliční partneri Scholza – Zelení prijali myšlienku humanitárneho intervencionizmu (v prípade genocíd a pod.). Je však otázke, či ich bude možné naplno presvedčiť o novej politike odstrašovania. Môže to trvať roky, avšak prejav Scholza sa môže stať impulzom pre budúcu európsku armádu. Ide o myšlienku, ktorú dlhé roky presadzuje Francúzsko, avšak nedokáže pre ňu nadchnúť partnerov v EÚ. Teraz sa to však môže zmeniť. Zeitenwende možno v krátkodobom horizonte nebude zlomovým bodom pre Nemecko, ale z dlhodobého hľadiska môže byť zlomovým bodom pre kontinent a EÚ v oblasti bezpečnosti.[18]
[1] Členstvo Švédska a Fínska sa javí už „len ako formalita“ – pre ukončenie procesu je potrebná ratifikácia vstupných protokolov zo strany členských štátov a následne aj zo strany orgánov Švédska a Fínska. Oficiálne však členovia ešte v čase písania článku nie sú.
