Píše sa 16. máj 2003, poslední voliči odovzdali hlas do urny a volebné miestnosti sa zavreli. Volebné komisie začínajú intenzívne rátať hlasy. Čoskoro sa dozvedáme výsledok – v poradí piate uskutočnené referendum dopadá úspešne a na otázku „Súhlasíte s tým, aby sa SR stala členským štátom EÚ?“ odpovedá kladne drvivá 92,5% väčšina zúčastnených voličov. Slováci chcú vstúpiť do EÚ a zdá sa, že do dnes jediné úspešné referendum mohla ohroziť len nízka 52% volebná účasť.
Slovenská republika je súčasťou EÚ a tento rok oslávila „osemnáste narodeniny“ svojho členstva, ktoré oficiálne vzniklo 1. mája 2004. Od roku 2007 je Slovensko členom Schengenského priestoru, čo mu zabezpečuje voľný pohyb tovaru a osôb bez hraničnej kontroly. Oficiálna mena Slovenska od roku 2009, kedy sme vstúpili do eurozóny, je euro. V Európskom parlamente sedí 14 slovenských poslancov a v roku 2016 sme predsedali Rade EÚ. Na významných dokumentoch EÚ, akými je napríklad Lisabonská zmluva, nájdeme podpis slovenských štátnych reprezentantov a pri kreovaní európskych politík, ako napríklad zahraničnej politiky, je hlas Slovenska kľúčový pričom naše „nie“ môže znamenať zablokovanie celého návrhu.[1]
Dnes už vyššie opísané skutočnosti berieme ako samozrejmosť avšak je otázne, či by aj dnes súhlasilo až 92,5% účastníkov referenda so zotrvaním v EÚ. Treba však podotknúť, že naše členstvo v EÚ nevznikalo jednoducho. Išlo o komplikovaný proces, ktorý si vyžadoval spoločenský konsenzus a množstvo úsilia slovenských orgánov a predstaviteľov, pričom bol podmienený úspešným splnením Kodanských kritérií. Tento proces bol nesmierne náročný aj po politickej stránke a v istom bode bol osud nášho členstva značne neistý. Vo finále ale môžeme konštatovať, že sme už osemnástym rokom riadnym členom EÚ – náš vstup nám priniesol možnosť rýchlejšieho hospodárskeho a spoločenského rozvoja, pričom sa javí ako historicky najvýznamnejším krokom v ére slovenskej samostatnosti.
Proces vstupu Slovenska do EÚ
Zmluva o Európskej únii (Maastrichtská zmluva z roku 1992, konsolidované znenie) stanovuje podmienky a zásady, ktoré musia splniť všetky štáty, ktoré sa chcú stať členmi EÚ. Tieto prístupové kritéria známe aj ako Kodanské kritéria, boli koncipované v roku 1993 na samite Európskej rady v Kodani. Medzi kľúčové kritéria, ktoré musí kandidátsky štát splniť patrí:1. stabilné inštitúcie, ktoré sú zárukou demokracie, právneho štátu, ľudských práv a rešpektovania a ochrany menšín; 2. fungujúce trhové hospodárstvo a schopnosť čeliť konkurenčnému tlaku a silám pôsobiacim na trhu v rámci EÚ; 3. schopnosť prevziať povinnosti súvisiace s členstvom vrátane schopnosti účinne vykonávať pravidlá, normy a politiky, ktoré tvoria súbor právnych predpisov EÚ; a 4. dodržiavanie cieľov politickej, hospodárskej a menovej únie.[2]
Približovanie medzi Slovenskom a EÚ začalo prípravou a následne v roku 1993 podpisom a ratifikáciou Európskej dohody o pridružení SR k EÚ v Luxemburgu (tzv. Asociačná dohoda), ktorá definovala perspektívu členstva Slovenska v EÚ. Cieľom dohody bolo harmonizovanie hospodárskych a sociálnych politík Slovenska, ako aj prispôsobenie sa legislatíve EÚ. Prístupové rokovania následne prebiehali v 31 negociačných kapitolách, pričom najväčšiu výzvu predstavovala transformácia z riadenej ekonomiky na ekonomiku trhovú, vrátane oblastí ako energetika, poľnohospodárstvo a regionálna politika. Zodpovednosť za vstúp Slovenska do EÚ prevzalo Ministerstvo zahraničných vecí SR, pričom významnú úlohu v rámci našej integrácie zohrala aj Misia Slovenskej republiky pri Európskych spoločenstvách (dnes Stále zastúpenie SR pri EÚ) a špeciálne vytvorený úrad podpredsedu vlády SR pre integráciu, ktorý v tej dobe zriadil post hlavného vyjednávača s EÚ. Do roku 1995, ktorý bol na udalosti prelomový, šiel proces relatívne hladko – všetky vtedajšie členské štáty EÚ schválili pridruženie Slovenska k EÚ a Asociačná dohoda tak vstúpila do platnosti. Vďaka tomu Slovensko získalo na zasadnutí Európskej rady status oficiálnej kandidátskej krajiny a vláde SR bola doručená Biela kniha (príprava asociovaných krajín na integráciu do trhu EÚ). Mimo to v Bratislave začala oficiálne pôsobiť Delegácia Európskej komisie. V priebehu nasledujúceho roka 1996 sa dokonca uskutočnilo niekoľko zasadnutí Asociačného výboru SR-EÚ alebo Spoločného parlamentného výboru NRSR a Európskeho parlamentu v Bratislave.[3]
Postupne však chaotická vnútropolitická situácia (vláda Mečiara) na Slovensku začala negatívne ovplyvňovať našu integráciu do EÚ, čo vyústilo v roku 1997 k prijatiu rezolúcie Európskeho parlamentu o nevyhnutnosti rešpektovania ľudských práv a demokracie na Slovensku. Rozhodnutie Európskeho parlamentu bolo slovenskej vláde oznámené demaršom a znamenalo prvý varovný signál v rokovaniach o vstupe. Nakoľko Mečiarová vláda nemala záujem zlepšovať situáciu a nekonala v záujme nápravy chýb, pričom hlavnou výčitkou bolo neplnenie politických kritérií, dospela Európska rada na zasadnutí v Luxemburgu k rozhodnutiu – rokovania o vstupe budú otvorené iba s Poľskom, Českou republikou, Maďarskom, Cyprom, Slovinskom a Estónskom (tzv. Luxemburská skupina). Slovensko bolo následne zaradené až do druhej skupiny, v ktorej mali byť ďalšie vzťahy upravované individuálne v rámci Partnerstva pre vstup, ktoré je zamerané na podporu tých oblastí kodanských kritérií, v ktorých príslušné krajiny zaostávajú. Na medzinárodnej scéne bola reputácia Slovenska pomerne negatívna a americká ministerka zahraničia Albrightová sa o Slovensku dokonca vyjadrila nasledovne: „Momentálne je na mape Európy čierna diera, ktorá sa volá Slovensko.“[4][5]
Zlom nastal po vnútropolitickej zmene, ktorá zmenila aj zahraničnopolitický trend Slovenska – voľby v roku 1998 síce vyhral Vladimír Mečiar, no nedokázal zostaviť vládu a premiérom sa tak stal Mikuláš Dzurinda. V tom istom roku Európska rada neodporučila začatie priamych rokovaní o vstupe do EÚ s nikým z druhej skupiny, hoci ocenila pozitívne zmeny, ktoré priniesla nová vláda. Taktiež požiadala Európsku komisiu o vypracovanie novej hodnotiacej správy, ktorá bude zahŕňať postmečiarovské obdobie a zriadila sa pracovná skupina na vysokej úrovni (High Level Working Group). Koncom roka 1999 vyšla správa Európskej komisie, ktorá ocenila pokrok Slovenska v plnení vstupných kritérií a de facto zaradila Slovensko do prvej skupiny, čo neskôr potvrdil aj Helsinský summit. Na prelome tisícročí došlo už k priamym rokovaniam a rozhovorom o našom vstupe, pričom ďalšie správy konštatovali, že na Slovensku prišlo k prehĺbeniu stability demokratických inštitúcií, zlepšeniu právneho štátu a ochrany ľudských práv a práv menšín. Slovenská ekonomika bola v týchto hodnoteniach Európskej komisie označovaná ako fungujúca trhová ekonomika schopná obstáť v konkurencii vyspelých európskych krajín. Slovensko dobehlo stratu vytvorenú Mečiarovou vládou a v roku 2004 vstúpilo Slovensko do EÚ spolu s prvou, tzv. Luxemburskou skupinou, do ktorej aj pôvodne patrilo.[6][7]
Výhody členstva v EÚ
Naše členstvo v EÚ nám poskytuje dennodenne výhody na osobnej úrovni, i na úrovni štátu – jednotný trh, investície, harmonizácia legislatívy, ochrana a podpora ľudských práv, voľný pohyb osôb bez pohraničných kontrol, voľný pohyb pracovníkov, európske občianstvo, spoločný boj proti medzinárodným problémom a prehlbovanie spolupráce a solidarity sú len niektoré z množstva príkladov. Pre mladých ľudí EÚ poskytuje možnosť študovať a pracovať v zahraničí, využívať programy Erasmus+ a nadviazať priateľstvá naprieč celým kontinentom i mimo neho. Priestor EÚ patrí k najslobodnejším a najprosperujúcejším na svete – teší sa najväčšej právnej ochrane občanov, dlhodobo je tu obrovská podpora inovácií, projektov, občianskej spoločnosti a mimovládneho sektoru. Rovnako zaručuje a dbá o slobodu médií, slobodu prejavu, podporu ľudských práv a osobných slobôd, ochranu menšín a životného prostredia. Vo všeobecnosti ťažko nájdeme na svete blok, v ktorom by bola taká rozsiahla integrácia rôznych národov a kultúr a jedným zo základných pilierov bola vláda práva a demokratické zriadenie. Pre mnohých je práve pre tieto aspekty EÚ medzinárodná organizácia sui generis.[8]
Slovensko vďaka svojmu členstvu v EÚ získalo množstvo investícií a došlo k celkovému zlepšeniu sociálno-ekonomickej situácie. Investície z európskych štrukturálnych a investičných fondov na Slovensku v roku 2004 až 2020 predstavovali takmer 30 miliárd eur. Z Junckerovho plánu získalo Slovensko od roku 2014 1,2 miliardy eur a medzi rokmi 2021 a 2027 bude mať k dispozícií EÚ fondy vo výške 13 miliárd eur. Vďaka Spoločnej poľnohospodárskej politike a Next Generation EU môže Slovensko čerpať až 5 miliárd eur. Nedávno vyrokovaný Plán obnovy a odolnosti SR spolu s plánom REPowerEU sprístupní Slovensku granty a možnosti refinancovania v hodnote viac ako 6 miliárd eur. HDP na obyvateľa na Slovensku vzrástol v období rokov 2003 až 2017 o 94 %, čo znamená zdvojnásobnenie životnej úrovne. Vďaka financiám z EÚ bolo na Slovensku podporených 26 tisíc malých a stredných podnikov a obnovených približne 2 248 km cestných komunikácií. Viac ako 157 tisíc ľudí získalo prístup ku kvalitnejším vodným a kanalizačným sieťam. EÚ taktiež podporila 949 výskumných projektov. Členstvo v EÚ predstavuje pre Slovensko najväčší hospodársky rozvoj v histórií. Krajina sa stala súčasťou najväčšieho trhu na svete , čo nám umožnilo nielen prístup k viacerým výrobkom za lepšie ceny, ale legislatíva EÚ prispela aj k ochrane spotrebiteľov a životného prostredia.[9][10]
Ako môžeme vidieť, Slovensko si od svojho vzniku prešlo mnohým a naša cesta do EÚ bola náročná, no stála zato. Hoci si to možno neuvedomujeme a berieme naše členstvo v euroatlantických štruktúrach za samozrejmosť, prieskumy Eurobarometra ukazujú opak – len 39% Slovákov považuje naše členstvo za prospešnú vec, čo je najmenej v celej EÚ. Paradoxne, až 72% Slovákov tvrdí, že naše členstvo je pre nás prospešné – to sme mohli pozorovať aj v článku, pričom o výhodách napr. v oblasti rozvoja vidieka, regiónov ale aj geopolitického postavenia a iných, by sa dal napísať samostatný článok. V dnešnej dobe, keď na našich hraniciach vidíme, že vojna je opäť európskou realitou, je potrebné pripomenúť si hlavnú myšlienku EÚ – mier a spolupráca európskych národov. Táto myšlienka v dobe, kedy len pár kilometrov od našich hraníc u našich ukrajinských susedov vidíme zúriť vojnu, rezonuje silnejšie a silnejšie a pripomína nám prečo podpora spoločného európskeho zoskupenia má zmysel. Rovnako je mementom pre naše členstvo, o ktoré sa aktívne usilujú mnohé iné štáty, nakoľko prináša nielen prosperitu, ale predovšetkým bezpečie.
