Bielorusko, častokrát vnímané ako posledná diktatúra v Európe, sa snaží vystupovať v rámci udalostí na Ukrajine ako „nezávislý aktér“.
Pri vývoji súčasnej situácie sa však môže zdať, že Bielorusko má „dvojaký meter“ na celý konflikt. V prvom rade stojí na strane Ruska, ale nechce sa osobitne zapájať do konfliktu. Naproti tomu ponúklo svoje územie pre mierové rokovania, aby sa vykreslilo ako balancér medzi Ruskom a Ukrajinou, avšak neúspešne.
V roku 2020 krajina čelila masovým protestom v spoločnosti po vyhlásení výsledkov prezidentských volieb, ktoré podľa viacerých európskych krajín, vrátane USA, boli zmanipulované.[1] Európska únia ako reakciu na to uvalila ekonomické sankcie s cieľom znížiť vplyv Lukašenkovho režimu. Rusko v tomto prípade zohralo veľmi podstatnú rolu, keďže pomáhalo Bielorusku nielen zvládnuť sankcie po finančnej stránke, ale najmä opätovne zvýšiť povedomie o silnom postavení prezidenta Lukašenka.
Zmanipulované výsledky prezidentských volieb v Bielorusku v podstate izolovali Lukašenka od západných inštitúcií, čo prispelo k zbližovaniu sa s Ruskom v rámci nadväzovania užších ekonomických väzieb. To na druhej strane využilo Rusko vo svoj prospech tak, aby Bielorusko postupne inklinovalo len k nemu.
Vojna na Ukrajine, ktorá trvá už viac ako mesiac, upútala celosvetovú pozornosť, čim v podstate zastrešila problémy, s ktorými sa Bielorusko potyká. V prvých dňoch ozbrojeného konfliktu sa snažilo rozohrať hru na dve strany – na Západe dúfalo, že bude pôsobiť nestranne a v Rusku ako verný spojenec. Lukašenkov režim si v tomto prípade ale neuvedomuje, že práve vojna na Ukrajine môže byť jeden z krokov, v ktorom môže byť suverenita Bieloruska odovzdaná do rúk Ruska už navždy. [2]
Ústavné referendum ako forma „pomoci“ pre Rusko
Ranému vývoju konfliktu na Ukrajine nahrávalo aj ústavné referendum, ktoré sa konalo na konci februára v roku 2022. V prvom rade si Lukašenko ešte viac upevnil svoju mocenskú pozíciu, čo bolo pre Rusko kľúčové. Zmeny v ústave umožnia Lukašenkovi zostať vo funkcií aj po roku 2025, čo v praxi znamená, že po ukončení svojho terajšieho mandátu, sa môže uchádzať o ďalšie dve funkčné obdobia. Okrem iného sa v referende objavilo zrušenie nejadrového štatútu krajiny, čo značí, že Rusko si „pripravilo cestu“ pre potenciálne rozmiestnenie svojich jadrových zbraní na území Bieloruska. Pri použití týchto zbraní by následne hrozilo riziko celosvetového ozbrojeného konfliktu.
Hostením ruských jednotiek a zbraní Lukašenko ukázal, že je úzko spätý s Putinom – napriek všeobecnej vôli bieloruského ľudu udržiavať si odstup. [3] Viacerí analytici sa domnievajú, že toto silné partnerstvo by sa mohlo obrátiť proti Lukašenkovi. Súčasná kríza môže tiež vytvoriť príležitosť pre Rusko, aby si ďalej podrobilo Bielorusko.
Bielorusko ako súčasť „ruského impéria“
Agresívne napadnutie Ukrajiny ukazuje odhodlanie posilniť sféru vplyvu Moskvy, a Bielorusko je toho súčasťou.
Zatiaľ čo Lukašenko hovorí [4], že bieloruské sily sa nezúčastnia konfliktu, Bielorusko má malú moc ovplyvniť vojnu na Ukrajine. V Bielorusku sú totiž stále prítomné ruské jednotky.
Súčasná situácia na jednej strane nahráva Lukašenkovi a jeho autoritárskemu režimu v Bielorusku, pretože zastrešuje všetky nedostatky ako aj politickú krízu, ktorá bola vyvolaná následkom prezidentských volieb v roku 2020. To spôsobuje, že Európska únia spolu s ďalšími západnými štátmi sú príliš zaujatí Ukrajinou ako Lukašenkovým politickým represiám.
Na druhej strane, snaha vytvoriť „ruské impérium“ vidíme bohužiaľ v priamom prenose.
Ukrajina podľa Putina musí byť vo sfére vplyvu Ruska, tak ako si to želá aj s Bieloruskom. Ani Bielorusko v tomto prípade nemôže mať nestranný názor alebo postavenie v rámci tohto konfliktu, z čoho pramení, že aj keby sa bieloruský ľud pokúsil tvrdo zakročiť, nemôžu s tým nič reálne urobiť, čo robí celú situáciu veľmi komplikovanou.
