Myšlienka spoločnej európskej armády nie je hudbou dneška ale plánom, ktorý sa objavil už v dobe založenia Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ v roku 1952. Otcom tejto myšlienky bol vtedajší francúzsky premiér René Pleven a podľa neho bol tento návrh aj pomenovaný ako „Plevenov plán“. Mala byť vytvorená spoločná európska armáda a spoločné európske ministerstvo obrany, ktoré by západnej Európe umožňovali kolektívnu obranu v prípade agresie. Zároveň sa jednalo o snahu o začlenenie západného Nemecka do západných obranných štruktúr.
Paradoxne, plán stroskotal práve v krajine, ktorá ju iniciovala. Treba pripomenúť, že od konca druhej svetovej vojny vtedy neubehlo ani desať rokov a u francúzskych politikov prevládol strach zo znovuvyzbrojenia historického nepriateľa – Nemecka. Namiesto toho bolo Nemecko pozvané vstúpiť do Západoeurópskej únie a neskôr sa stalo členom NATO. O vyše pol storočia neskôr sa myšlienka spoločnej európskej armády objavila opäť, dnes v kontexte politických a vojenských kríz na Ukrajine a Blízkom východe.
Na vykreslenie súčasného stavu armád v Európe môžeme začať s číslami. Spojené štáty majúce populáciu 320 miliónov obyvateľov dosahujú hodnotu HDP 17 500 miliárd USD. Výdavky na obranu sú vo výške približne 600 miliárd USD, čiže 3,5 % HDP. Európska únia s populáciou 500 miliónov obyvateľov ako celok dosahuje HDP 18 500 miliárd USD. Suma výdavkov na obranu všetkých štátov predstavujú približne 230 miliárd USD, v prepočte 1,2 % HDP. V pomere k absolútnym hodnotám predstavujú výdavky na obranu EU28-čky iba 40 % výdavkov Spojených štátov, avšak európske armády ako celok dosahujú asi 10 % operačnej kapacity armády Spojených štátov. Dá sa teda skonštatovať, že investície do obrany členských štátov Únie dosahujú iba štvrtinovú efektivitu investícií Spojených štátov.
Čo je hlavnou príčinou tohto nepomeru? Kým armáda Spojených štátov je jednotný celok a financie sú preto efektívne investované do jednotného zbrojného programu, v Európe v podstate každý štát vedie vlastný zbrojný program a dochádza tak často k duplicite investovania do položiek rovnakého charakteru v rôznych štátoch. Keby sa zbrojné programy dokázali zjednotiť, podľa výpočtov by sa celoplošne dokázalo ušetriť asi 26 miliárd eur pri zachovaní súčasnej operačnej kapacity.
Ďalšou prekážkou pre spoločnú európsku armádu sú, ako už bolo napísané vyššie, práve rôzne zbrojné programy. Z dôvodu existencie národných armád má každý štát vlastný program výstavby ozbrojených síl, nezávislých od ostatných štátov. Preto má každý štát vlastnú štruktúru logistiky, ženijného vojska, delostrelectva, spojovacieho vojska a ostatných zložiek. S tým súvisí rôzna technika. Kým armáda Spojených štátov má napríklad iba jeden typ hlavného bojového tanku, M1A1 Abrams, armády Únie ich majú až osem:
– nemecký Leopard 2 (Nemecko, Rakúsko, Dánsko, Holandsko, Portugalsko, Španielsko, Poľsko, Fínsko, Grécko)
– francúzsky AMX Leclerc (Francúzsko)
– britský Challenger 2 (Spojené kráľovstvo)
– taliansky C1 Ariete (Taliansko)
– sovietsky T-72 (Česká republika, Slovensko, Maďarsko, Bulharsko)
– sovietsky T-55 (Estónsko)
– rumunský TR-85 (Rumunsko)
– juhoslovanský M-84 (Slovinsko a Chorvátsko)
Neposledným faktorom obmedzujúcim vytvorenie spoločnej armády je absencia spoločnej európskej zahraničnej politiky. Prejavuje sa to v nejednotnosti uznania Kosova, ktoré odmieta uznať päť členských štátov Únie (Španielsko, Slovensko, Rumunsko, Grécko a Cyprus), v protiruských sankciách, ktoré síce boli prijaté jednohlasne ale niektoré štáty majú k nim výhrady a nepôsobia preto ako kolektívne prijaté, a v neposlednom rade v súčasných diskusiách o nelegálnej migrácii do Európy a v spôsobe jej riešenia. Únia síce je silný ekonomický zväzok a dokáže tak vplývať na svetovú ekonomiku ako vidíme v prípade negociácií o transatlantickom partnerstve. Ale z pohľadu politickej jednoty tu vlastne žiadna jednota nie je. Zahraničná politika ako jeden zo základných znakov suverenity krajín sa bude iba veľmi komplikovane presúvať na spoločné európske inštitúcie.
Musíme si priznať, že spoločná európska armáda je politicky a technicky veľmi náročný a komplikovaný projekt, ktorého realizáciu budeme musieť počítať zrejme na dekády. Otázne by bolo postavenie neutrálnych krajín v tomto systéme rovnako ako aj jeho vzťah k NATO. Kým bude Európska únia ekonomickým celkom a bude v nej absentovať politický rozmer, o žiadnej spoločnej armáde nemôžeme uvažovať a kolektíva obrana Európy tak bude stále úlohou NATO.
Photo: www.pdrc.am
