V máji 2014 ste boli zvolená prvýkrát za europoslankyňu, prečo ste sa rozhodli kandidovať?
Rada prijímam výzvy, rada sa posúvam dopredu, a chcela som si takisto rozšíriť obzor v témach, ktorými som sa venovala na Slovensku aj o tú európsku dimenziu. Zároveň však musím povedať, že mať možnosť vplývať na európsku politiku je obrovský „privilége“.
Ste vyštudovaná žurnalistka, čo Vás presvedčilo ísť do politiky?
V podstate to bolo logické vyústenie mojej novinárskej práce. V novinárčine môžete poukazovať na problémy či krivdy navôkol, a mne sa v istom okamihu zdalo, že môže byť účinnejšie nielen byť tým, kto na to poukazuje akoby zboku, ale stať sa niekým, kto sa pokúša zmeniť samotný systém inak, aby sa tie krivdy nestávali. Zatiaľ neľutujem, že som sa tak rozhodla.
Už ste pôsobili aj ako národná poslankyňa, teraz ste poslankyňa Európskeho parlamentu. Ak by ste mali porovnať, ktorá práca je náročnejšia, v slovenskej Národnej rade alebo v Európskom parlamente?
Práca europoslanca je určite náročnejšia. Už len pre nutnosť prekonávať veľké vzdialenosti. Keď sa nechcete úplne odtrhnúť od Slovenska a od rodiny, musíte naozaj často cestovať na trase Brusel-Štrasburg-Bratislava a zároveň chodiť po Slovensku, aby ste mali kontakt s ľuďmi, s ich starosťami a obavami. Pred voľbami som dala sľub voličom, že neopustím tie témy, ktorým som sa venovala na Slovensku – vzdelávanie a pomoc zdravotne postihnutým, ochranu detí, atď. Tento sľub chcem dodržať. A samozrejme sa tejto agende chcem venovať aj v Európskom parlamente.
Veľká diskusia sa už dlhé roky vedie na tému obmedzenia sídel Európskeho parlamentu na jedno mesto. Ak by ste si mali vybrať, ktoré mesto by ste si pre sídlo EP vybrali – Brusel alebo Štrasburg?
V prvom rade treba hovoriť o tom, že nie sú dve sídla, teda nerozhodujeme sa len medzi Bruselom a Štrasburgom, ale sú tri sídla, lebo je tu aj Luxemburg, na ktorý sa veľa krát zabúda. Táto téma rezonuje už dlhšie. Pokiaľ viem, už dva krát poslanci odhlasovali, že sú za zavedenie tzv. one (single) seat, ale vždy bez rozhodnutia, ktoré mesto by teda malo zostať tým jediným sídlom. Faktom však je, že poslanci na konečné rozhodnutie nemajú až taký vplyv. Je to naozaj vec zhody členských štátov, musia si k tomu sadnúť a zmeniť základné zmluvy. Som presvedčená o tom, že je nezmysel, aby sa každý mesiac stovky ľudí presúvali z jedného mesta do druhého a pritom ešte mali v Luxemburgu celé oddelenie tlmočníkov a celý sekretariát. Je to naozaj drahé, zaťažujúce, byrokratické a o to viac ma mrzí, že aj v čase, keď prebieha táto diskusia, aj v čase, keď sme ako poslanci hlasovali drvivou väčšinou o tzv. one seat, sa stavajú ďalšie a ďalšie budovy, tak v Bruseli, ako aj v Luxemburgu. A to mi príde strašne nepoctivé voči európskym občanom.
A ak by ste o mieste toho jediného sídla mohlo rozhodnúť vy, ktoré by to teda bol?
Ak by som si ja mohla vybrať, hlasovala by som za Štrasburg, keďže mám veľmi rada Francúzsko. Je to mesto, ktoré má neuveriteľnú charizmu, ktoré má navyše symbolický význam, keďže sa nachádza na hranici medzi Francúzskom a Nemeckom. Ale uvedomujem si, že ani letecké spojenie, ani priestory v Štrasburgu by neboli postačujúce, čiže ak raz dôjde k dohode o jednom sídle, bude to najpravdepodobnejšie Brusel.
Súhlasili by ste tým, aby sa sídlo Európskeho parlamentu v Štrasburgu zmenilo na Univerzitu?
Ak by raz k tomu prišlo, že sa zrealizuje myšlienka one seat, pričom za miesto Európskeho parlamentu by bol zvolený Brusel, bolo by určite na škodu, ak by tá budova zostala chátrať. Je veľká, má svoju históriu, má svojho ducha. Využitie na Univerzitu je jedným z tých lepších nápadov.
Váš najpozitívnejší moment v Európskom parlamente?
Jednoznačne najsilnejším a najpozitívnejším momentom pre mňa doteraz bola návšteva pápeža Františka a jeho fantastický prejav v štrasburskom sídle Európskeho parlamentu. A okrem toho sú pre mňa pozitívne také tie menšie veci, keď sa mi podarí napríklad „dostať na stôl“ tému, ktorá je dôležitá, alebo doplniť znenie ľudskoprávnych rezolúcií. Prednedávnom sme napríklad riešili v rámci tejto oblasti problém porušovania práv detí s mentálnym postihnutím v Grécku. To, že sa mi podarilo zozbierať 40 podpisov od kolegov poslancov, považujem za taký menší úspech, lebo nie vždy sa to dá. A pevne verím, že na konci tejto iniciatívy bude zlepšenie života konkrétnych detí.
Ktorá krajina je Vaša druhá najobľúbenejšia po Slovensku?
Francúzsko.
Prečo?
Ja som vyrastala vo frankofónnom Alžírsku. Chodili sme na francúzsku školu, čiže francúzska mentalita a kultúra sa vo mne zakorenili. Keď prídem do Francúzska, tak mám taký pocit, že som tak trochu „doma“, cítim sa tam dobre.
V rámci Európskeho parlamentu ste vo frakcii konzervatívcov, prečo ste si vybrali práve túto frakciu?
Priznám sa, že to, čo mi na tejto frakcii vyhovuje, je nielen taký racionálnejší postoj k Európskej únii, ale aj to, že v rámci ECR (Frakcia Európskych konzervatívcov a reformistov, pozn. autora) máme veľkú slobodu pri hlasovaniach. Ani pri tých citlivejších témach nikto nikomu nič nevyčíta, lebo tak ako máme veľmi konzervatívnych poslancov, máme aj veľmi liberálnych. Zdá sa mi, že naša frakcia je čitateľnejšia a najmä zodpovednejšia. Snažíme sa riadiť zdravým rozumom, nemíňať peniaze daňových poplatníkov, pričom samozrejme nezabúdame na solidaritu voči tým slabším.
Vaša obľúbená káva?
Malé presso bez všetkého, nepokaziť to ani cukrom ani mliekom, proste dobrá malá silná káva.
Vy ako novinárka neplánujete napísať knihu?
Skôr nabádam manžela, takisto novinára, aby napísal knihu. Ja zatiaľ nemám ani čas a ani nejakú potrebu. Viac preferujem stretávanie sa s ľuďmi. Rada nasávam od nich pozitívnu energiu. Možno to pre niekoho bude znieť neuveriteľne, ale najviac sa mi jej dostáva práve od rodín, kde majú postihnuté osoby. Napriek tomu, že by mohli kvôli svojej chorobe, postihnutiu rezignovať, majú obrovskú vnútornú silu a dokážu vyžarovať neuveriteľnú lásku. Táto energia ma ženie dopredu.
